Najväčší svetový výrobca vodíka spoločnosť Air Products and Chemicals Inc. získal cenu Ministerstva pre energetiku USA za výsledky dosiahnuté vo výskume a vývoji v oblasti skladovania kvapalného vodíka.

Systém využíva karbónové sorbenty, ktoré majú vysokú schopnosť absorbovať do seba vodík, podobne ako to urobí s určitými látkami v zažívacom ústrojenstve živočíšne uhlie. Výskum má byť ukončený v roku 2008.

Nové materiály a spôsob skladovania podstatne zvyšujú skladovú kapacitu, čo je dôležité najmä pre hospodárnosť vozidiel využívajúcich vodíkové palivové články. Množstvo plynu skladovateľné v aute je doposiaľ vážnou marketingovou prekážkou. Súčasná palivová nádrž na vodík vystačí približne na 200 km, zatiaľ čo autá na benzín prejdú bežne 600 až 700 km a na naftu ešte viac.

Hlavný smer, ktorým sa doposiaľ uberali úvahy ako zvýšiť akčný rádius vodíkových vozidiel, bolo zvyšovanie tlaku. Bežne sa vodík tankuje pri tlaku 35 MPa, najvyšším tlakom, s ktorým sa dnes pokusne pracuje, je 70 MPa (jedná sa o silu, ktorú vyvinie 700kg závažie na plochu 1 štvorcového centimetra nádoby alebo 700 atmosfér). Aby sa dojazd vodíkového automobilu vyrovnal konvenčnému vozidlu, muselo by sa pracovať s tlakom cez 150 MPa, čo nie je v dohľadnej dobe vykonateľné.

Preto sa súbežne so stlačeným vodíkom neustále vykonávajú pokusy s vodíkom skvapalneným a jazdí naň rad pokusných vozidiel. Jeho hlavným problémom je však odparovanie, ktoré so sebou nesie bezpečnostné riziká. Je to podobné, ako keď sa za teplého dňa posadíme do auta na propán-bután – stačí mikroskopická netesnosť a auto zapácha ako nezatvorený sporák. Keby sa to isté stalo pri aute na vodík a koncentrácia kvapalného vodíka by prekročila určitú medzu (cca 5 %), hrozilo by nebezpečenstvo vznietenia.

Tieto problémy rieši nová technológia. Karbónové sorbenty, ktoré v sebe držia vodík ako huba, podstatnou mierou stierajú rozdiel medzi skladovaním konvenčných palív a vodíka. Nielenže odstraňujú straty odparovaním, ale tiež napríklad umožňujú garážovať vodíkové auto v uzatvorenom priestore bez toho, aby boli potrebné zvláštne úpravy.

O možnosti využiť pri skladovaní vodíka sorbenty sa po prvýkrát hovorilo v 70. rokoch minulého storočia. Avšak vtedy to bola možnosť vyslovene akademická a žiadne podrobnejšie informácie zverejnené nikdy neboli. Koncom 80. a v 90. rokoch, kedy vodík ako palivo začal naberať druhý dych, sa pozornosť sústredila na stlačený alebo skvapalnený vodík vo fľašiach, pretože to boli technológie overené a používané pri technických plynoch už od 20. rokov. Iba obchodníci, ktorí do problematiky vodíka vniesli nový prvok – marketing alebo otázku, ako to urobiť, aby si vodíkové auto vôbec niekto kúpil, spôsobili obrat.